NFR_1_2011 jun

rozčarovaním hodnotí svoj ţivot, cíti blíţiaci sa pád a zákonitý koniec. Naliehavé vidiny mu nedajú spať – v podobe čierneho človeka ho vytrvalo sprevádzajú, vzbudzujú v ňom obavy

Rozbitá psychika (podobne ako zrkadlo) nadmerne senzitívneho básnika je vystihnutá v slovných spojeniach: зловещая птица, я однин у окошка, ветер свистит, я страдал безсонницей, месяц умер... Feldek vyuţíva originálne jazykové a štylistické prostriedky, k textu pristupuje novátorsky, neobáva sa vyuţiť vlastný bohatý básnicky slovník i talent.

Dokázal zaznamenať nielen obsahovú stánku jeho veršov, ale aj ťaţivosť skľučujúcej

politickej atmosféry danej doby.

Ak hodnotíme tvorbu S. Jesenina z kulturologického hľadiska, na základe poznatkov čitateľa 21. storočia, uvedomujeme si, ţe ak prijímame koncepciu tzv. univerzálnej jazykovej

mapy sveta, tak potom básnik Sergej Jesenin vytvoril vzácnu a neopakovateľnú „poetickú mapu sveta“, ktorú kulturologička V. A. Maslova (2007) charakterizuje nasledovne:

,,Poetická mapa sveta je individuálno-autorská, v značnom stupni subjektívna a nesie v sebe

črty jazykovej osobnosti tvorcu. Je to obrazná „poľudštená“ mapa, v ktorej sa zrkadlí osobnosť básnika, obraz sveta je skonštruovaný cez prizmu básnikovho poznania a jazyka, je výsledkom jeho duševnej aktivity“ (2007, s. 265)8. Podnetom pre nové bádanie poetológov a translatológov je aj najnovšie vydanie Jeseninovej poémy Анна Снегина9 // Anna Sneginová v 11 európskych jazykoch. Kniha vyšla pri príleţitosti 105. výročia narodenia básnika a projekt bol ocenený cenou Riazanskej oblasti. Medzi inými je do tejto publikácie zaradený

8MAСЛОВА, В. А.: Homo lingvalis в культуре. Москва : Гносис, 2007, с. 265.

9EСЕНИН, С. А.: Анна Снегина. Москва : Изд-во Центр книги ВГБИЛ им. М.И. Рудомино, 2010, с. 246.

Kniha vyšla v 11 európskych jazykoch, uvádzame ich v abecednom poradí: angličtina, bulharčina, čeština, chorvátčina, maďarčina, nemčina, rumunčina, slovenčina, slovinčina, srbčina a taliančina.

121

aj slovenský preklad Zory Jesenskej (2010, s. 245 – 273), teda nie novší a modernejší preklad básnika Milana Rúfusa z r. 1996.

V doslove knihy Neodovzdaná lýra Ľ. Feldek podčiarkuje najmä poetickú výraznosť

Jeseninovej poézie: „... on vo svojej dobe vymyslel úsporný spôsob, ako vtesnať dve metafory do jedného slova. Treba dávať ustavične pozor a neoslabiť ho – neurobiť z dvoch metafor iba

jednu.“ Slovenský prekladateľ konštatuje, ţe veľkosť Jesenina spočíva v jeho ukotvení

v ruskej zemi: „... on svoju metaforu nepotrebuje preháňať po Aljaške či po Sahare ako Majakovskij, nemusí prirovnávať exoticky nevídane – stačí mu prirovnávať domorodo...“

(Feldek, 2005).

A ako hodnotí Feldekove preklady literárna kritika? Slovenský literárny vedec Ján

Zambor o Feldekovom prínose do oblasti básnického jazyka a prekladu napísal: „Feldek sa

svojím prekladateľským dielom pričinil o premenu nášho básnického jazyka, radikálne sa zbavil parnasisticko-symbolistických reliktov – poetizmov, skrátených slov, umelých inverzií a podobne, a vykročil na cestu prirodzenej dikcie“.

Pochvalnú recenziu na Feldekov preklad Jeseninovej poézie pod názvom Krásne

dobrodružstvo napísala V. Prokešová – titul je alúziou na Feldekove slová z doslovu kniţného prekladu: „Prekladať Jesenina je krásne dobrodružstvo.“ Autorka state uvádza dôvody, prečo dnešný milovník poézie siaha po veršoch veľkého ruského básnika:

„Jeseninove verše môžeme čítať na viacero spôsobov: samozrejme, ako vynikajúcu poéziu, ako hold rodnej krajine, krotkosti jej dediny i zvodom jej mesta a predovšetkým ako jeho citlivý i clivý intímny denník, do ktorého si zaznamenával svoje nočné mory i denné radosti, opojenia i zrady.“

V r. 2007 získal Ľ. Feldek vyznamenanie ruského prezidenta Vladimíra Putina za „veľký príspevok k rozvoju rusko-slovenských kultúrnych vzťahov“. Najnovšie preklady

Jeseninovej poézie sú obohatením súčasnej prekladovej tvorby, vypĺňajú medzeru, ktorá za

posledné roky vznikla v oblasti prekladov z ruštiny. Ľ. Feldek umoţňuje súčasnému milovníkovi poézie nanovo pocítiť auru poézie i osobnosti S. Jesenina, posilňuje ho najmä

vo chvíľach, keď je sám – sám s poéziou Jesenina: „Никого со мной нет, я один // Som sám – nik iný...“

Literatúra

EСЕНИН, С. А.: Я, Сергей Ecенин. Составитель А. Марченко. Москва : Эксмо, 2009,

575 с.

JESENIN, S.: Neodovzdaná lýra. Preklad Ľ. Feldek. Bratislava : Columbus, 2005.

122

JESENIN, S.: Chuligán. Preklad Ľ. Feldek. Bratislava : Vydavateľstvo Slovart, 2005. MAСЛОВА, В. А.: Homo lingvalis в культуре. Москва : Гносис, 2007, 320 с. PROKEŠOVÁ, V.: Krásne dobrodružstvo http: // www.litcentrum.sk/34856 ZAMBOR, J.: … o preklade Ľ. Feldeka. http: // www.litcentrum.sk/39873

Poznámka

Príspevok odznel na medzinárodnom vedeckom sympóziu Jesenin: Dialóg s 21. storočím.

Moskva – Riazaň – Konstantinovo (29. 9. – 3. 10. 2010), ktoré sa konalo v rodisku básnika

S. Jesenina (1895 – 1925) pri príleţitosti jeho ţivotného jubilea. Do pozornosti milovníkov Jeseninovej poézie a bádateľov jeho tvorby odporúčame najnovšie publikácie, ktoré boli prezentované v závere konferencie.

Резюме

Сергей Есенин был одним из немногих советских писателей, творчество которого уже в 20-ые годы стало известно в славянском мире. Известно, что Есенин использует все богатство народной речи, часто вплетает в текст просторечия, диалектные выражения. Поэтому переводить его было очень непросто. В нашей работе мы рассматриваем переводы есенинской поэзии словацким поэтом Л. Фелдеком, который в cборнике Neodovzdaná lýra // Не переданная лира 2005 передал не только смысл, но и его эмоциональную атмосферу его стихов.

123

BEZ ZNALOSTI CUDZIEHO JAZYKA NIKDY NEMÔŽEŠ POROZUMIEŤ

MLČANIU CUDZINCA

Janka Pálková

Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica palkova@fhv.umb.sk

Komunikácia je súčasťou života každého človeka bez ohľadu na jeho vek, pohlavie, národnostnú príslušnosť, rasu, či eventuálny hendikep zrakový, sluchový alebo rečový. Človek je totiž sociálnou bytosťou a jeho existencia v spoločnosti nutne vyžaduje interakciu, ktorá sa realizuje prostredníctvom komunikácie s využitím jazyka, symbolov, gest a signálov.

Zovšeobecnene môžeme komunikáciu definovať ako prenos alebo výmenu informácií medzi dvoma či viacerými jedincami, pričom každá komunikácia obsahuje vysielateľa informácie,

príjemcu informácie, zdroj informácie a kanál na prenos informácie.

Komunikácia sprevádza človeka od jeho počiatku v zmysle evolučnom

i ontogenetickom. Z hľadiska evolúcie človek vo svojom vývoji, v záujme zachovania rodu, používal komunikáciu pri hľadaní obživy, pri obrane pred prírodnými živlami, pri výrobe nástrojov, ale aj pri zaznamenávaní výjavov zo života, ako o tom svedčia mnohé zachované nástenné maľby. Počas procesu hominizácie, teda procesu poľudšťovania od homo habilis, cez homo erectus až po homo sapiens, človek podliehal procesu postupných zmien z hľadiska telesnej konštitúcie, ale aj z hľadiska sociálneho, čo sa evidentne prejavilo i na vývoji jeho komunikácie. Z hľadiska ontogenézy je človek účastníkom komunikácie od počatia až po smrť. V prenatálnom období sa komunikácia človeka realizuje celkom prirodzene na úrovni

percipienta, zámerného i nezámerného, a až v postnatálnom období vstupuje človek do

komunikácie ako aktívny účastník, najprv vydávaním rôznych zvukov, tvorením slabík hláskových skupín, postupne tvoriac prvé slová a vety, ktoré sa ďalej permanentne zdokonaľujú až do komplexných komunikačných výstupov.

Komunikácia je predmetom záujmu psychológov, sociológov, lingvistov, antropológov a mnohých ďalších odborníkov, ktorí sa venujú (nielen) teórii informácií.

Význam komunikácie v súčasnosti narastá v kontexte rozvoja informačných

a komunikačných technológií, pretože náhľady na komunikáciu cez prizmu poznatkov rôznych vedných disciplín akcentujú práve obrovský potenciál komunikácie a zvlášť silu výhod, ale i nebezpečenstvá konkrétnych podôb komunikácie, ako sú persuázia

124

a manipulácia. Aj preto si „moderný“ človek 21. storočia plne uvedomuje dosah významu

komunikácie v osobnom i profesionálnom živote, pričom obidva druhy sociálnej

komunikácie, verbálna aj neverbálna, sú dnes viac ako kedykoľvek predtým rovnako dôležité. Na tomto mieste si dovoľujeme dodať, že špecifikom neverbálnej komunikácie je jej kapacita posilniť, resp. v horšom prípade i oslabiť, obsah verbálnej komunikácie.

Ak sa zameriame na komunikáciu v európskom priestore, môžeme konštatovať, že komunikácia je bezo sporu dôležitým nástrojom formovania a progresívneho rozvoja Európskej únie. Najnovšie štatistiky (Průcha, 2010) uvádzajú, že v súčasnosti sa vo svete na komunikáciu využíva približne 3000 až 6000 jazykov, z toho v Európe sa používa asi 500 jazykov. Európska únia uznáva právo na národný jazyk a podporuje slobodu vyjadrovania v národnom jazyku svojich občanov. Z tohto dôvodu, keď sa nová krajina stane členom EÚ, národný jazyk krajiny sa zvyčajne stane úradným jazykom EÚ. V súčasnosti má Európska únia, ktorú tvorí 27 členských krajín, len 23 úradných jazykov. Vysvetlenie tejto nezhody v počte krajín a úradných jazykov je jednoduché a vyplýva zo skutočnosti, že niektoré členské krajiny EÚ používajú rovnaké jazyky. Konkrétne Nemecko a Rakúsko používajú ten istý jazyk (nemčina), rovnako Grécko a Cyprus majú spoločný jazyk (gréčtina), napokon Belgicko a Luxembursko majú spoločné jazyky so svojimi susediacimi krajinami (francúzština, nemčina a holandčina). Rozširovanie EÚ v rokoch 2004 a 2007 malo za následok viac ako dvojnásobné zvýšenie počtu úradných jazykov (z 11 na 23!). Preto EÚ v roku 2007 ustanovila viacjazyčnosť ako novú oblasť politiky, pričom hlavným cieľom je podporiť výučbu jazykov

v EÚ a následne maximálne využiť prínos viacjazyčnosti k hospodárskemu, sociálnemu,

kultúrnemu a politickému rozvoju Európskej únie.

Koncepcia EÚ o viacjazyčnosti vychádza z tézy, že spoliehať sa na jednu lingua franca v podobe angličtiny už dnes nie je dostatočné, napriek tomu, že tento jazyk je dôležitý

a najčastejšie používaný v EÚ, keďže podľa niektorých štatistík až takmer 40% občanov EÚ používa angličtinu ako prvý cudzí jazyk. Jazyková politika EÚ je veľmi ambiciózna

a intenzívne podporuje model viacjazyčnosti, podľa ktorého je cieľom ovládať materinský jazyk plus jeden alebo dva ďalšie cudzie jazyky. Uvedené tézy evokujú staré príslovie „Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom“. Toto príslovie veľmi aktuálne odzrkadľuje súčasnú

spoločnosť preferujúcu mobility osobné, študentské i profesionálne a dodávame, že

k realizácii týchto mobilít efektívne prispieva práve viacjazyčnosť.

Ak hovoríme o viacjazyčnosti, nemôžeme nespomenúť požiadavku na kvalitu

spolupráci. Avšak „pre úspešnú komunikáciu v cudzom jazyku nestačí len dobrá znalosť jazyka samotného, ale tiež komunikačná kompetencia. Tá obsahuje aj znalosť kultúrnych faktorov, ktoré sa často medzi komunikantmi z jednotlivých krajín líšia. Cudzinec ľahšie ospravedlní gramatickú chybu ako chybu vyplývajúcu z neznalosti kultúrnych zvyklostí danej krajiny“ (Chejnová, 2009-2010, s.151). Z vyššie uvedených axióm vyplýva, že ak chceme

hovoriť o komunikácii v cudzom jazyku, musíme nevyhnutne spomenúť interkultúrnu

komunikáciu, teda interpersonálnu interakciu medzi reprezentantmi rôznych skupín, etník alebo kultúr, ku ktorej dochádza prostredníctvom jazykových kódov. Veď napokon jazyk a kultúra sú veľmi úzko prepojené a vzájomne sa ovplyvňujú, nakoľko jazyk je integrálnou

súčasťou kultúry a je v nej zakorenený a práve prostredníctvom jazyka modifikujeme

jednotlivé komponenty kultúry. Jazyk môžeme teda chápať ako výrazný atribút národa

(Ripka, 2000), presnejšie ako sprostredkovateľa kultúry daného národa.

Ak sa bližšie pozrieme na interkultúrnu komunikáciu, musíme si uvedomiť, že do popredia zvlášť vystupuje trigonómia fenoménov: kultúry (etník, národov), jazyky (etník,

partnerov je poznanie kultúry partnera a zároveň uvedomenie si príznačných špecifických prvkov vlastnej kultúry. Príprava na interkultúrnu komunikáciu sa dnes javí viac ako nevyhnutná, ak berieme do úvahy skutočnosť, že interkultúrna komunikácia sa nerealizuje len v oblasti osobných kontaktov, ale aj v oblasti profesionálnej praxe, predovšetkým v oblasti

medzinárodných politických vzťahov, medzinárodného obchodu a podnikania,

v zdravotníctve a v neposlednom rade v oblasti vzdelávania.

V našom príspevku by sme sa radi zamerali na niektoré vybrané aspekty interkultúrnej komunikácie, verbálnej i neverbálnej, so zameraním na interpersonálnu interakciu medzi nositeľmi francúzskeho, anglického, nemeckého, ruského jazyka v konfrontácii s nositeľmi slovenského jazyka. Výber uvedených jazykov v našom príspevku nie je náhodný, sústredíme sa totiž na najrozšírenejšie jazyky (i kultúry) v európskom geografickom priestore a vychádzame pritom nielen z bibliografických zdrojov domácej a zahraničnej proveniencie

(Mešková, Olejárová, Špaček, Průcha, Borec a i.), ale čerpáme aj z vlastných viacročných interkultúrnych skúseností nadobudnutých (nielen) počas pôsobenia na Katedre európskych kultúrnych štúdií Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Snaha charakterizovať vyššie vybrané národy ako nositeľov jazykov a kultúr evokuje spomienku na projekt Entropa z dielne českého umelca Davida Černého, ktorý svojou prezentáciou národných stereotypov, teda čŕt národnej identity, vyvolal intenzívnu diskusiu

126

a dokonca i polemiku, či jeho dielo predstavuje umelecký artefakt alebo obyčajnú provokáciu. My sa prikláňame k názoru, že v prípade Entropy ide o umelecké vyobrazenie a umenie by predsa vždy malo byť ekvivalentom slobody a teda i slobody prejavu a vyjadrenia názoru.

V každom prípade znalosť všeobecnej charakteristiky určitého národa považujeme za východiskovú pri interkultúrnej komunikácii, pretože napriek riziku formovania určitých predsudkov u komunikujúcich partnerov, globálny obraz národa je nevyhnutným vektorom, ktorý determinuje hlavné osi interkultúrnej komunikácie.

Ako sa teda všeobecne charakterizujú vybrané národy?

Slováci sa najčastejšie charakterizujú ako pohostinní a srdeční, čo je z pohľadu

interkultúrnej komunikácie prijímané veľmi pozitívne. Zároveň však neprimeraná skromnosť

Slovákov súvisiaca s nedostatočnou prezentáciou vedomostí a schopností, ako aj

nepriebojnosť, atribúty evidentne historicky podmienené, často prekvapujú cudzincov, napr. na medzinárodných podujatiach vedeckého, kultúrneho či umeleckého rázu, pričom cieľavedomý a priebojný komunikačný partner môže veľmi jednoducho profitovať, ekonomicky i strategicky, z týchto atribútov Slovákov.

Francúzi, napríklad v porovnaní so Slovákmi, neváhajú pri interkultúrnej komunikácii, osobnej či profesionálnej, prezentovať svoje povedomie národnej príslušnosti, t. j. svoju hrdosť na históriu, kultúru, samozrejme francúzsky jazyk, ale i módu a gastronómiu. Sú to

Popritom Francúzi naozaj vychutnávajú život, francúzske výrazy savoir-vivre (vedieť žiť), alebo ešte lepšie art de vivre (umenie žiť) excelentne vystihujú ich naturel. Silné povedomie Francúzov spolu s ich nadhľadom na život sa prejavujú aj v ich otvorenej kritickosti prejavujúcej sa formou manifestácií, štrajkov a protestov. Zastávame názor, že vyššie citovaný D. Černý veľmi výstižne zobrazil v Entrope Francúzsko veľkým nápisom GRÈVE!

(ŠTRAJK!).

Briti sa všeobecne charakterizujú ako národ uznávajúci konzervatívne hodnoty , t. j. toleranciu, slušnosť, skromnosť, kompromis, čestnosť a trpezlivosť. Avšak k spomenutým atribútom sa v posledných rokoch často priraďuje aj markantný individualizmus. Pri prvom interkultúrnom kontakte Briti celkovo pôsobia formálne, odmerane a neprejavujú emócie, čo práve na srdečných Slovákov môže pôsobiť prekvapivo.

Nemci sa všeobecne charakterizujú ako národ hrdý na svoje schopnosti a dosiahnuté, najmä pracovné, výsledky. To znamená, že práca dominuje v ich hodnotovom rebríčku. Pri interkultúrnej komunikácii Slováka a Nemca je možné predpokladať, že Slovák súc skromný

127

nebude prezentovať svoje kvality, zatiaľ čo Nemec, vedome či nevedome, bude prezentovať presvedčenie, že „nemecké výrobky, nemecký manažment, ako aj nemecký postup v práci sú najlepšie“ (Mole, 1993, s. 38 – 39 podľa Olejárová, 2007, s. 56).

„Dominantnou črtou Rusov je hrdosť, a ruská veľkosť, ktorá slúži ako nástroj boja

proti menejcennosti, ostáva stále v rovine historickej i spoločenskej určitým stupňom

k dosiahnutiu a naplneniu tejto vlastnosti“ (Bálintová, 2010, s.13). Často pertraktovanú veľkú ruskú dušu asi najlepšie vystihuje výraz „abjať neabjatnoje“.

Akýkoľvek spoločenský styk, formálny aj neformálny, je takmer vždy rámcovaný pozdravom, resp. pozdravmi, po ktorých nasleduje viac-menej zdvorilostná otázka typu „Ako sa máte?“. Avšak pri znalosti cudzích jazykov je dôležité poznať i kultúrny kontext

pozdravov v danej krajine a zvlášť si uvedomiť rozdiely v používaní pozdravov

v materinskom a cudzom jazyku.

Pozdravy v slovenskom jazyku sú prispôsobené jednotlivým etapám dňa, najčastejšie sa používajú pozdravy Dobré ráno, Dobrý deň, Dobrý večer. Ak po pozdrave nasleduje otázka „Ako sa máte?“, Slováci zvyknú odpovedať úprimne a pravdivo bez ohľadu na to, či ide o komunikáciu formálnu alebo neformálnu.

Škála pozdravov vo francúzštine je, podľa nášho názoru, obdobná ako v slovenskom jazyku. Francúzi používajú pozdravy Bonjour (Dobrý deň), Bonsoir (Dobrý večer), nepoužívajú však výraz, ktorý by doslova znamenal Dobré ráno. Vo Francúzsku po pozdrave zväčša nasleduje otázka Comment allez-vous? (Ako sa máte?), na ktorú však nie je želateľné odpovedať úprimne, očakáva sa odpoveď typu Très bien, merci et vous? (Veľmi dobre, ďakujem a vy?) alebo Bien, merci et vous? (Dobre, ďakujem a vy?). Je zaujímavé, že Francúzi pri lúčení preferujú namiesto výrazu Au revoir (Dovidenia) pozdravy, ktorými želajú príjemné strávenie danej časti dňa, t. j. Bonne matinéé (Príjemné prežitie dopoludnia), Bonne journée (Príjemné prežitie dňa), Bon après-midi (Príjemné prežitie popoludnia) a Bonne soirée (Príjemné prežitie večera). Interesantným špecifikom je i fakt, že zatiaľ čo Slováci pri lúčení večer použijú aj výraz Dobrú noc, Francúzi pozdrav Bonne nuit (Dobrú noc) použijú len v prípade, ak sa lúčia s niekým, kto ide spať.

Pokiaľ ide o pozdravy Britov, pozdrav Dobrý deň (Good day) nie je zaužívaný a pôsobí skôr neprirodzene a umelo. Briti používajú pozdravy Good morning (používa sa od rána do poludnia), Good afternoon (používa sa od poludnia až do večera) a Good evening

(Dobrý večer), teda podľa etapy dňa. Medzi pozdravmi nájdeme aj zaužívanú formálnu floskulu v podobe otázky How do you do? (Ako sa máte?), na ktorú sa odpovedá rovnakou

128

otázkou. Briti používajú podobne ako Slováci pozdrav Good night (Dobrú noc) pri lúčení večer alebo pri lúčení s osobou, ktorá ide spať.

Pozdravy Nemcov sa najviac, práve svojím kontextovým použitím, podobajú pozdravom v angličtine. Nemci používajú pozdravy Guten Morgen (Dobré ráno, používa sa od rána asi do desiatej doobeda), Guten Tag (Dobrý deň), Guten Abend (Dobrý večer). Pozdrav Gute Nacht (Dobrú noc) sa v nemčine používa v rovnakých významoch ako anglický pozdrav Good night.

Rusi majú podobné pozdravy ako vyššie spomenuté národy, t. j. Dobroje utro (Dobré ráno), Dobryj deň (Dobrý deň), Dobryj večer (Dobrý večer), popritom používajú kedykoľvek v priebehu dňa pozdrav Zdravstvujte. Ak po pozdrave nasleduje otázka Kak poživajete? (Ako sa máte?), očakáva sa negatívna odpoveď, nakoľko pozitívna odpoveď by vyvolávala podozrenie, čo je celkom prirodzene dôsledkom historicko-spoločenských pomerov v Rusku.

Osobne nás zaujali dva ruské pozdravy, a síce univerzálny pozdrav Privet (Ahoj), ktorý sa používa v situáciách, keď nevieme, či použiť v komunikácii tykanie alebo vykanie, a „sviatkový“ pozdrav S prazdnikom, ktorý sa používa v deň cirkevného, štátneho alebo iného civilného sviatku.

Významným aspektom interkultúrnej komunikácie je i oslovovanie. Správne zvolené oslovenie, použitie, resp. nepoužitie akademických titulov, rovnako používanie krstných mien môže nesprávnym výberom pôsobiť nielen komicky, ale i neslušne.

Na Slovensku je ešte stále zvykom pri formálnom styku používať oslovenie pán/pani/slečna spolu s priezviskom. V prípade, že komunikačný partner má akademický titul, uprednostňuje sa oslovenie pán/pani spolu s titulom. Dodávame, že najmä v ostatnom období, je na Slovensku, žiaľ, veľmi rozšírený trend „zbierania titulov“, najmä tzv. malých doktorátov po ukončení rigorózneho konania. Totiž tituly bakalár a magister nie sú veľmi obľúbené, zvlášť u absolventov právnických fakúlt, ktorí preferujú titul JUDr., teda doktor práv.

Vo Francúzsku je zvykom použiť pri oslovení výraz Monsieur (Pán)/Madame

(Pani)/Mademoiselle (Slečna) spolu s priezviskom, avšak vždy bez titulu. Francúzi nepovažujú tituly za dôležité, omnoho väčší význam prisudzujú funkciám. Zaujímavosťou je, že Francúzi pri formálnej komunikácii v prípade sympatií veľmi rýchlo prechádzajú k používaniu krstného mena so zachovaním vykania.

Briti pri predstavovaní a pri formálnej komunikácii používajú meno a priezvisko alebo oslovenie Mr. (pán)/Mrs. (pani) spolu s priezviskom, avšak podobne ako Francúzi, bez titulov a bez funkcií.

129

Nemci používajú oslovenia Herr (Pán)/Frau (Pani) spolu s priezviskom. V prípade, že

komunikačný partner má akademický titul, uprednostňuje sa oslovenie titulom spolu

s priezviskom, pričom pod titulom sa v Nemecku rozumie akademická hodnosť alebo funkcia v zamestnaní.

Rusi pri formálnom oslovení najmä pri inetrkultúrnej komunikácii používajú výraz

Gospodin (Pán)/Gospoža (Pani) spolu s priezviskom. Pri opakovanom stretnutí sa v Rusku používa oslovenie krstným menom spolu s menom po otcovi so zachovaním vykania.

Neverbálna komunikácia, ako sme uviedli vyššie, je integrálnou súčasťou (nielen) interkultúrnej komunikácie a jej potenciál spočíva práve v tom, že môže obsah komunikácie výrazne posilniť, ale rovnako i spochybniť. Je potrebné upozorniť, že neverbálna komunikácia je v interkultúrnej interakcii prítomná počas celého komunikačného aktu, od pozdravu a oslovenia až po finálne rozlúčenie.

Neverbálna komunikácia Slovákov je, podľa nášho náhľadu, umiernená, v porovnaní s národmi južnej Európy sú Slováci menej výrazoví, avšak v porovnaní napr. s Nemcami pôsobí neverbálna komunikácia Slovákov oveľa srdečnejšie a živšie. Slováci si pri pozdrave podávajú ruky, avšak nie tak často ako Francúzi a navyše podanie rúk muža so ženou alebo medzi dvoma ženami nie je bežnou praxou.

Francúzi, ktorí sa snažia pri verbálnej komunikácii zachovávať zdržanlivosť a takt, majú výraznú neverbálnu komunikáciu, do popredia vystupujú významovo podfarbená gestika, ďalej kinezika a trvalý očný kontakt. Špecifikom pozdravov Francúzov aj pri formálnej komunikácii sú, okrem podania rúk, objatia a bozky, pričom počet bozkov variuje v závislosti od regiónov od dvoch do štyroch.

Neverbálna komunikácia Britov sa často označuje ako „redukovaná reč tela“, nakoľko sa vyznačujú rezervovanosťou, formálnosťou a zdržanlivosťou. Briti nevyhľadávajú fyzický kontakt v podobe bozkov ako Francúzi, dokonca ani podanie ruky nie je pre nich bežné. Pre komunikáciu s Britmi je typická, okrem rezervovanej mimiky, gestiky a haptiky, aj umiernená proxemika.

Neverbálna komunikácia Nemcov sa vyznačuje upätosťou, strojenosťou a formálnosťou v sociálnych aj obchodných kontaktoch. Aj napriek tomu, že podávanie rúk u Nemcov je časté, iné fyzické dotyky nie sú obvyklé.

Neverbálna komunikácia Rusov je v porovnaní so študovanými národmi rozhodne najvýraznejšia, čo sa prejavuje vo veľkých gestách, markantnej mimike, proxemike a takmer dôvernej haptike, dokonca i dnes sa môžeme stretnúť so zvyklosťou pochádzajúcou z čias ruských cárov a síce s bozkami na ústa pri formálnom zvítaní sa.

130